ŽIVOT POCHOVANÝ POD VODAMI ORAVSKEJ PRIEHRADY

Najstaršie dejiny Hornej Oravy siahajú ešte pred rok 1550. S miestnym sprievodcom, milovníkom a ochrancom oravskej histórie, umelcom a zberateľom Martin Rusnákom sme sa vydali po stopách obce, ktorú v roku 1953 nenávratne pochovali vody Oravskej priehrady.

2-14Pre mnohých z vás nebude prekvapením, že nie všetko z tých čias skončilo pod vodou. Pri brehoch priehrady existujú zrúcaniny obydlí, ktoré sú trvalo nad hladinou. Martin nás vzal na jedno z takýchto miest a vy sa tam v tejto chvíli môžete vydať s nami.

Ale skôr než začneme, pripomeňme si silné udalosti z 50-tich rokov 20. storočia.

Prvé práce na stavbe priehrady začali v roku 1941 a do prevádzky sa spustila o 13 rokov neskôr, v roku 1954. Množstvo dobových zdrojov hovorí o tejto chvíli ako o obrovskom úspechu. Priehrada, ako ďalšie veľké víťazstvo socialistickej vlasti – tieto zdroje však zabúdali spomenúť aj veľké tragédie, ktoré toto víťazstvo sprevádzali.

Dnes už zatopená obec Slanica sa v kronikách spomína už v roku 1564 pod názvom Zlanycha. Spolu s jej obyvateľmi prešli núteným vysťahovaním, likvidáciou domovov, stratou majetku a dedičstva aj ľudia z obce Osada, Ľavkovo, Ústie, Hámre, v ktorých sa v dávnych časoch spracovalo železo. Ďalej Žabinec, ktorý hoci bol na mape označený osobitne, patril podľa slov sprievodcu k Ľavkovu, časť Námestova a časť obce Bobrov.

Starou cestou, kedysi vedúcou do obce Ústie, známou ako Hradská, sme sa dostali k zrúcaninám dedinky nazývanej Osada.

Na prvý pohľad nič nenasvedčuje tomu, že tu kedysi žili, umierali, plakali a smiali sa nejakí ľudia. Len množstvo stromov a prostredie ideálne na nedeľnú prechádzku. Prerážali sme si cestu porastom malín, až sa Martin zastavil na veľkom kameni. Zažartoval som a podpichol, či už je tak starý, keď potrebuje prestávku. V skutočnosti stál na základoch veľkého príbytku s veľkou rozpadnutou pivnicou.1-4

Takto začala naša exkurzia. O päť zrúcaním ďalej som už sám dokázal rozpoznávať, kde stál dom, kde bola cesta a kadiaľ sa asi chodilo na pole. Kde tu sa v základoch objavovala hlboká diera po zrútenej pivnici. Iné pivnice, klembové, precízne vyskladané z kamenia, tu stoja stále celkom neporušené. Martin so zápalom vysvetľoval, že „tamto boli schody, tu gazda otvoril sliepky, tam bola sýpka, tu bola cesta…“ navzdory stovkám stromov, nebolo nijak náročné predstaviť si všetko, čo mi opisoval. Ruiny z polovice vrastené do prírody sú stále dobre čitateľné.

Po obci Osada zostal neporušený iba jediný, dnes už pomerne dosť zrekonštruovaný dom. Oravská priehrada tu však po sebe zanechala ešte jednu stavbu, ktorá prežila vojny, vysťahovanie aj nárek žien a detí opúšťajúcich svoje domovy. V obci Slanica po jej zatopení zostal malý ostrov s kostolom, ktorého história siaha až do roku 1765.

Niektoré zdroje uvádzajú a Martin mi to potvrdil, že tesne pred tým, ako mali kostol zbúrať, sa na jeho obranu postavila rodina Pindjaková. Rodina, ktorá to tam ešte donedávna volala svojim domovom. Nehodlali ustúpiť a búracie práce sa nekonali.

1-5Vysťahovanie muselo byť nesmierne silnou a emočne vypätou udalosťou. Ťažko si predstaviť, ako asi sa cítili miestni, keď im nejaká zvrchovaná moc oznámila, že k určitému dňu musia zanechať všetko, čo tu vybudovali. Všetko, čo tu prežili. Už navždy. Nepochybne nejde o nič menej dramatické, ako počiatky nútených odchodov židov počas 2. svetovej vojny. Koľkí odísť nechceli. Koľkí odmietali, do poslednej chvíle. Nárek a kvílenie sa bezpochyby nieslo okolím ešte aj dlho potom, čo sa priehrada úplne naplnila.

Nás ľudí často spája s miestom trvalého bydliska veľa pút. O čo viac v tej dobe, kedy každý človek rástol na poli a vnímal ho ako zdroj svojej obživy a života. Nebola televízia, väčšina z nich poznala len ten svoj život, kus svojej zeme, kostol a cintorín, kam sa chodili modliť za svojich blízkych a prosiť o požehnanie. Údajne sa práve cintorín v obci Slanica stal terčom v boji za to, aby miestny ľud opustil svoju zem. „Zaorali ho, aby ľudí odrezali od posledného puta, čo ich držal na tomto mieste.“ hovorí Martin o týchto pohnutých časoch.

Zatopené obce mali počas histórie svoj význam. Anton Bernolák, človek, ktorý kodifikoval spisovnú slovenčinu, má korene práve v mieste terajšej Oravskej priehrady. Dnes jej vody lákajú nie len milovníkov rybárčenia či odpočinku súvisiaceho s vodou, plachetnice alebo preteky rýchlostných člnoch. Brehy priehrady sa stali domovom mnohých vtákov a iných živočíchov, domovom unikátnej prírody. Ideálne miesto pre oddych a turistiku.

Martin mi cestou po jednej z niekdajších ciest rozprával, že ešte existujú dobové fotografie. S ich pomocou by bolo možné toto miesto plné ruín zrekonštruovať. Ktovie, v budúcnosti tu možno vznikne skanzen, múzeum v prírode, expozícia zachytávajúca architektúru zaplavených obcí.

Pri komplexnej revízii v roku 1990 bola Oravská priehrada vypustená a mnohí rodáci zo zatopených obcí sa postretali na svojich “gruntoch.” Nechýbali ani Slaničania, ktorí dokonca založili tradíciu stretnutí pravidelne sa opakujúcu v závere augusta. S jedným takým Slaničanom, respektíve človekom, ktorý osobne poznal rodáka z obce, som sa rozprával o domoch čo zostali nad vodou.2-19

„Prečo ich museli zlikvidovať a ich majiteľov poslať preč?“ predsa nič nebránilo tomu, aby sa prispôsobili životu v povodí priehrady a vo svojom obydlí fungovali ďalej. Jeho odpoveď to celé rýchlo vysvetlila. A potvrdzujú ju aj hlboké „rokliny“ v niektorých miestach, pozdĺž brehov Oravskej priehrady.

Keď sa koryto priehrady začalo prvý krát napĺňať, nik nemohol s istotou povedať, že „tento kopec sa celý zrúti do vody a tento aj s domčekmi na ňom bude bezpečne stáť ďalej.“ Brehy sa v početných miestach zosypali pod hladinu so všetkým, čo na nich rástlo a bolo na nich postavené. V obci Osada, po ktorej sme sa s Martin Rusnákom túlali, sa do vody zrútil rozsiahle plochy, po ktorých tu ostali vysoké strmé steny, akoby ich niekto vytvoril nadrozmerným rýľom.

Pozostatky Osady sa nachádzajú v dobre prístupnom teréne. Okamžite mi naskakovala predstava malej turistickej atrakcie, pokojne aj s koľajničkou a malou lokomotívou. Náučný chodník, ktorý návštevníkov sprevádza pohnutými udalosťami vysťahovania a stavby priehrady v polovici 20. storočia. Existuje nespočet možností, ako zalesnené dedinky obnoviť a zreštaurovať, ako využiť slovenských dobrovoľníkov a ako premeniť nevyužívanú oblasť na kultúrne dedičstvo.

Možno sa k unikátom Oravy akými sú hory, náučne chodníky, jaskyne, pramene, kultúrne dedičstvo v podobe hudby, tanca a ľudového umenia, v budúcnosti pripojí aj náučný chodník „Po stopách stratených obcí Oravy.“ 

autor: Miro Jagnešák